O detskom vzdore I.

alebo “Moje malé dieťa máva záchvaty hnevu, ktorým nerozumiem”.

K napísaniu tohoto blogu ma inšpiroval zážitok z náštevy u odbornej lekárky, kde som bola so svojim 2,5 ročným synom. V čase obeda zvyčajne už spáva, takže nebol práve ideálne naladený, zároveň k lekárom často (našťastie) nechodievame, takže je preňho dosť ťažké spolupracovať v neznámom prostredí s novými ľuďmi. Situácia sa vyvinula tak, že celú návštevu doslova prevrieskal, na čo pani doktorka po chvíli tohto kriku zareagovala: “Pani, a váš syn je hysterik? Chodíte s ním niekam?”.

Ostala som ako obarená, pani doktorke som vysvetlila, že môj syn rozhodne nie je hysterik, ale práve si prechádza obdobím, ktoré sa v psychológii odborne nazýva obdobie vzdoru. O tom, ako také obdobie vzdoru môže vyzerať, čo vlastne znamená a o tom, že je úplne normálne, zjavne netušia odborníci, a čo napokon rodičia malých detí, ktorí žijú svoj každodenný život a nevyštudovali práve žiadny humanitný odbor na vysokej škole.

Prvé obdobie vzdoru zvyčajne “prepukne” okolo 2-3 roku života dieťaťa (druhým býva najčastejšie charakteristická puberta). Detský psychológ E. Erikson  a jeho teória vývinu hovoria, že toto obdobie u dieťaťa je spojené s nadobúdaním autonómie. Je to základná úloha tohto obdobia. Dieťa už nie je súčasťou matky, oveľa viac si uvedomuje svoju oddelenosť od nej, ale zároveň aj stále pretrvávajúcu závislosť na dospelých a na ich vôli. Táto malá osôbka konečne začala dobre ovládať vlastné telo, dokáže bežať, skákať, výjsť po schodoch, dokáže cielene používať predmety, má úžasnú fantáziu a to všetko potrebuje práve teraz vyskúšať a najlepšie, ak to môže robiť sám/sama. Ak narazí na mantinely, ktoré nie je bezpečné ani múdre prekročiť (a tie väčšinou určujú práve rodičia), dochádza k stretu záujmov malého Ega a vonkajších hraníc, ktoré sa často končia záchvatmi plaču, krikom, hádzaním sa o zem a pod.  Jeho nervová sústava ešte nie je natoľko zrelá, aby dokázal tento stret prekonať bez negatívnych emócií. Hnev, krik, plač a agresivita sú v tomto prípade úplne normálnym a zdravým prejavom práve vyvíjajúceho sa detského Ega a rodičia by mali v tichosti tlieskať a tešiť sa tomuto javu! Je to známka toho, že naše malé dieťa začína prejavovať svoju vôľu a individualitu.

A čo je úžasnejšie ako sledovať, že z nášho malého bábätka rastie samostatný a slobodný človek?

Samozrejme nie je možné, aby sme malému dieťaťu dovolili úplne všetko. Ja som v ordinácii pani doktorky rozhodne nedovolila synovi zapínať prístroje ani behať po miestnosti! Jednak by to nebolo bezpečné, a zároveň by to bolo od nás jednoznačne neslušné, keby sme sa správali ako v lese.

V synovom správaní som samozrejme narazila na jeho odpor, krik a plač, pretože sa mu úplne oprávnene nepáčilo, že ho držím a nedovolím mu objavovať preňho v tej chvíli niečo zaujímavé.

Rozumiem aj rodičom, ktorí vyfasovali malé vzdorovité klbko, ktoré na všetko hovorí nie a akákoľvek dohoda s ním stojí strašne veľa energie. Niektorí rodičia majú pocity viny, že niečo nezvládajú, alebo sa hnevajú na dieťa a jeho vzdorovitosť ich “otravuje”. Možno je na čase zmeniť optiku a začať vnímať tieto prejavy nie ako tvrdohlavosť dieťaťa, ale ako jeho boj za vlastnú autonómiu.

V prípade, že u vášho dieťaťa sa jedná vyslovene o boj o moc a máte pocit, že to nie je  len obdobím vzdoru, ale je to akoby súčasťou jeho osobnosti –  je veľmi dôležité pozrieť sa na to, akým spôsobom určujete hranice svojmu dieťaťu – ste benevolentní, čo sa týka dodržiavania pravidiel (napríklad v našej rodine si navzájom fyzicky neubližujeme)? Alebo príliš často meníte daný status quo? Pre dieťa je ťažké vyznať sa v pravidlách, ktoré sú stále iné.

Napriek tomu, že sa s vašim dieťaťom ťažšie komunikuje, snažte sa zachovať čo najviac momentov, kedy mu budete prejavovať, čo najviac spontánnej pozornosti. Deti, ktoré často zlostia, rodičia po čase začnú “odmeňovať” svojou pozornosťou už iba vtedy, keď zlostia – keď nezlostia sú radi, že ich aspoň chvíľu nepočujú. To je však veľmi silný predpoklad toho, že sa dostanete do bludného kruhu – zlostím pretože sa ma nikto nevšíma, konečne si ma všimli – ale až vtedy, keď spravím niečo zlé, neoplatí sa mi správať sa dobre, pretože vtedy si ma nikto nevšíma.

Ako správne reagovať

Vo chvíli vzdorovitého záchvatu ja ako rodič určite nič dieťaťu nevysvetľujem, nekričím, rozhodne s dieťaťom netrasiem, ani nič podobné. Držím ho pevne, aby si neublížilo, nedovolím mu ublížiť ani iným okolo neho. Nemám problém nechať ho ukľudniť sa na zemi (tu si pamätajte, že žiadna zem nie je dosť špinavá). Mám skúsenosť, že keď dieťa nechám hodiť sa na zem nebude tam nikdy viac ako 2 minúty.

Keď prejde prvý atak pristúpim k dieťaťu bližšie a poviem pokojným hlasom: “Vidím, že si nahnevaná.” alebo “Vidím, že sa zlostíš, rozumiem ti, aj ja by som sa hnevala, keby mi niekto nedovolil hrať sa s týmito zaujímavými vecami. Myslíš, že ti môžem pomôcť nejak to prekonať ?”

Určite nijako nezosmiešňujte ani nehodnoťte takéto prejavy svojho dieťaťa. Predstavte si, že vás v práci práve niečo nahnevalo a kolega sa vám vysmeje, že len zbytočne preháňate. Človek v takejto chvíli potrebuje, aby ho niekto pochopil, až potom je schopný analyzovať a racionalizovať situáciu, pozrieť sa na ňu s odstupom a vyhodnotiť, či bola jeho reakcia adekvátna. Prečo to, čo neočakávame sami od seba – a to reagovať vždy a za každých okolností racionálne – očakávame od malých detí, ktorých nervová sústava nie je ešte vyzretá na to, aby dokázala reagovať na podnety adekvátne.

Na záver len dodám: Každý záchvat vzdoru sa raz skončí!
Želám veľa trpezlivosti pri zvládaní tohto náročného obdobia a verte, že aj to určite raz pominie.

Pridaj komentár