Biť, či nebiť? Je to vôbec otázka?

slider

“Vyletela mi ruka”, “Dostal jednu po zadku”, “… no tak som jej jednu capla”.

Z internetovej diskusie:

“Bitka podľa mňa sem-tam neuškodí. Aj včera som synovi (13) stiahla overal a dostal s varechou bitku na pančušky. Určite ho to poriadne štípalo, ale poplakal si a bol klud. Niekedy to pomôže.”

“Viem ze fyzicke tresty nic nevyriesia a fakt je to len zlyhanie rodica. Aj sa tak citim ked mu nacapam na zadok ked zuri alebo vrieska. Alebo po lici ked mi robi grimasy alebo odvrava.”

Na capnutie po zadku, vlepenie facky dieťaťu, či pohlavkovanie dieťaťa sa často dívame ako na legitímny nástroj výchovy, najmä v prípadoch “keď už sme vyčerpali všetko” alebo “keď nám rupnú nervy” a pod. Capnutie dieťaťa sa v našej kultúre považuje ešte stále za celkom akceptovaný spôsob, ako dosiahnuť nejaký výchovný cieľ.

Cíti sa rodič, ktorý vlepí svojmu dieťaťu silnejší rodič? Je tento jeho zážitok spojený s prevahou pozitívnych emócií alebo skôr s pocitom hanby, viny a zlyhania? Domnievam sa, že psychicky zdravý človek nemôže mať radosť z toho, že udrel svoje dieťa. Vidím to tak, že rodičia sú frustrovaní a v tej chvíli to vidia ako jediné riešenie, možno preto, že nevedia, že majú aj iné možnosti ako riešiť konfliktné situácie. V konečnom dôsledku sa však jeho zúfalstvo bitím len podporí. Bijem – zlyhám – mám pocit viny – frustrácia – zlyhanie – frustrácia – bijem – atď.

Možno niekoľko racionálnych  argumentov, ktoré sú podporené výskumnýmmi zisteniami, podporí rodičov v presvedčení, aby sa vyhýbali bitiu detí. Verím, že väčšina rodičov udrie dieťa v presvedčení, že dosiahne výchovný postup. Výskum nás však presviedča o presnom opaku. Prečo by sme mali robiť neefektívne veci?

Fyzický trest nie je a nikdy nemôže byť výchovný. Nie sme v tej chvíli ani dobrým rolovým modelom, a o to nepochopiteľnejšie sú  fyzické tresty za hnev, frustráciu, či agresivitu dieťaťa.

Ak ma dieťa udrie, ako ho môžem učiť, aby ma nebilo tak, že mu to vrátim? Podľa teórie sociálneho učenia takto doslova  u detí podporujeme model agresívneho správania ako akceptovanú formu správania (čím nechcem povedať, že detí nemôžu a nemali by byť za žiadnych okolností agresívne, ale o tomto v inom článku).

Z dlhodobého hľadiska sú fyzické tresty neefektívne a nielen to! Rodičom, ktorí deti vychovávajú fackami nielenže sa nepodarí dosiahnuť ich cieľ, ale ohrozujú aj ich budúcnosť.  Čo hovorí o fackovaní ako forme trestania, či vychovávania detí výskum?

1. Bitie je NEEFEKTÍVNE

Dvoma hlavnými dôvodmi, ktoré uvádzajú rodičia, prečo udreli svoje dieťa sú: a) potrestanie za neželané správanie s tým efektom, že dosiahneme, aby to dieťa v budúcnosti toto správanie  už neopakovalo a  b) snaha dosiahnuť žiadúce správanie.

Vo výskumných podmienkach je veľmi ťažké overiť si účinky bitia, keďže žiadny výskumník, ani “akože”, nemôže vytvoriť experimentálnu situáciu s bitím detí. Je tiež veľmi obtiažne sledovať prípadné trestanie v domácnostiach pomocou kamery a zaznamenávania správania. Napriek tomu v 80-tych rokoch sa realizovali výskumy, kde sa sledovalo správanie matiek v experimentálnych podmienkach, kedy bolo dieťa potrestané plácnutím po zadku v situácii, kedy chceli deti naučiť nejaké pravidlo.

V tomto výskume sa nepotvrdili ani krátkodobé, ani dlhodobé pozitívne efekty bitia, metaanalýzou dát sa nijako nepotvrdilo, že by sa zvýšilo dodržiavanie zadaných pravidiel u skupiny matiek, ktoré deti udreli a u tých, ktoré používali ako výchovný prostriedok iba time-out.

Mnoho rodičov uvádza bitie ako vyústenie nejakého konfliktu, najmä keď je dieťa agresívne (keď má záchvat zlosti, alebo keď je nahnevané). Toto nepochopiteľné správanie rodičov, že bitím detí dosiahnu , aby boli deti menej agresívne je absolútne pomýlené. Výskumníci dokonca potvrdzujú, že u detí, ktoré boli bité, keď mali 1, 2 a 3 roky je veľká pravdepodobnosť, že budú viac agresívne ako ich rovesníci, ktorí túto skúsenosť nezažili  (agresivita sa merala v predškolskej triede).

2. Bitie má vedľajšie negatívne účinky

Ak rodič trestá svoje dieťa bitím, nielenže nedosiahne to, čo tým sleduje, ale môže svojmu dieťaťu spôsobiť oveľa vážnejšie problémy v budúcnosti.

U detí, ktoré boli bité sa častejšie vyskytujú duševné poruchy v detstve aj v dospelosti, delikventné správanie, zlé vzťahy medzi rodičmi, a zvýšená miera toho, že tieto deti budú fyzicky zneužívané (keďže nevedia odhadnúť mieru toho, kedy je prestúpená miera fyzického násilia už závažná, ťažšie sa vedia brániť šikane a násiliu).

Výskumy v neurobiológii poskytujú presvedčivé dôkazy o tom, ako vplýva chronický stres na rozvoj mozgu a kognitívnych schopností detí (teda na to, ako bude vaše dieťa múdre). Ak pre dieťa dôležitá, vzťahová osoba používa strach a bolesť ako výchovný prostriedok, ovplyvňuje to jeho dôveru v celý svet a jeho schopnosť adaptácie.

Zhrnutie

Vieme, že bitie je neefektívne, nemá výchovný potenciál, ani z dlhodobého ani z krátkodobého hľadiska, môže narušiť dôveru dieťaťa voči nám a kaziť vzájomné vzťahy, ohroziť dieťa v budúcnosti.

Urobte nádych a výdych, odíďte do vedľajšej miestnosti a 2 minúty tam ostaňte predtým, ako sa rozhodnete svoje dieťa udrieť po zadku.

Verím, že to dokážete.

Zdroje:

Gershoff, E.: Spanking and Child Development: We Know Enough Now to Stop Hitting Our Children, Child Development Perspectives, Vol. 7, Number 3, 2013

Maguire-Jack, K., Gromoske, A. N., Berger, L. M.: Spanking and Child Development During the First 5 Years of Life, Child Development, Volume 83, Number 6, November/December 2012